V kategórii Hrady a zámky
Značky
Prečítané 2115

Vígľašský zámok

(1 Hlas)

Vígľašký zámok (hrad) sa nachádza na nevysokom plochom výbežku (375 m.n.m.) kopca Javorie, ktorý obteká rieka Slatina, v tesnom susedstve starobylej obchodnej cesty z Lučenca do Zvolena.

Donedávna sa založenie tohto kráľovského hradu predpokladalo až na koniec 14.storočia na základe prvej zachovanej písomnej zmienky z roku 1390 i zo slohového rozboru samotnej stavby. Avšak posledné výsledky bádania umožňujú túto lokalitu stotožniť so starším hradom Liget doloženým listinami, ktorý vystupuje ako obľúbené miesto pobytu kráľa Ľudovíta I.Veľkého už medzi rokmi 1368-81. Dokladujú to najmä M.Šimkovicom identifikované zvyšky muriva v južnom konci východného krídla a konštrukcia obvodového muriva severného krídla, ktoré zjavne nesúvisia so stavebným komplexom až z konca 14.storočia.
Radikálna prestavba zrealizovaná na konci vlády Ľudovíta Veľkého vychádzala vtedy z moderných staviteľských tendencií, ktoré smerovali k pravideľnej forme viackrídlového palácového útvaru s ústredným nádvorím. To bolo prístupné klenutým prejazdom v západnom krídle a jednotlivé krídla po obvode nádvoria prepájala poschodová arkádová ochodza. Túto formu v 70.rokoch 14.storočia využili aj pri novostavbe neďalekého kráľovského hradu vo Zvolene. Na rozdiel od tzv. kastelov, pre ktoré boli okrem pravidelnej dispozície charakteristické nárožné veže a niekedy výrazná hmota kaplnky, vo Vígľaši sa uplatnil len bezvežový trojkrídlový rozvrh pravidelného hradu s vonkajšími rozmermi 60x80 m, pričom južnú, k horskému svahu obrátenú stranu vymedzovala len obyčajná hradba. M.Sura a M.Šimkovic pri prieskumoch zistili, že realizácia celého komplexu sa uskutočnila po etapách s neveľkými časovými odstupmi. Obytné a reprezentačné miestnosti boli sústredené predovšetkým na poschodí severného a východného krídla a zároveň bola v jednom z prízemných priestorov vykopaná studňa. Dôležitosť východného krídla podčiarkuje umiestnenie kaplnky na južnom konci. Jej presbytérium pôvodne vystupovalo z obvodu hradu v podobe polygonálneho záveru, interiér bola zaklenutý krížovou klenbou a prístupný bol prostredníctvom portálu z arkádovej chodby. Druhý portál viedol zo susednej reprezentačnej sály zaklenutej na stredný stĺp. Obytné priestory na poschodí východného krídla mali trámové stropy a boli osvetlené obdĺžnikovými oknami so stredovými krížmi. Celkový charakter stavby s dôrazom na obytnú a reprezentačnú funkciu odráža je pôvodný účel - umožniť pohodlný pobyt kráľa a jeho družiny počas poľovačky v obľúbenom revíre. Preto bola obrana stavby obmedzená len na obvodovú stenu a priekopu na južnej najviac ohrozenej strane a pravdepodobne i na jednoduché vonkajšie murované opevnenie. To na západnom boku vymedzovalo priestor priechodzieho predhradia a na severe bolo neskôr opatrené vežou na ochranu studne. Kráľ Žigmund Luxemburský hrad v roku 1424 prepustil svojej druhej manželke královnej Barbare, ale jeho význam nepoklesol. Sám kráľ na ňom naďalej s obľubou prebýval, čo dokladajú viaceré kráľovské listiny vydané na Vígľaši. Po smrti Žigmudna (1437) ale hrad prešiel na jeho dcéru Alžbetu, ktorá po smrti svojho manžela Albrechta Habsburského (1439) už v roku 1440 hrad predala Reinprechtovi z Ebersdorfu. Potom hrad často striedal majiteľov, z ktorých k dlhodobejším vlastníkom na sklonku stredoveku patril zámožný rod Raskai. V priebehu bojov o trón medzi Ferdinandom I.Habsburským a Jánom Zápolským bol v roku 1530 hrad násilne obsadený bratmi z Thurnu, od ktorých ho v roku 1549 naspäť do kráľovských rúk získala až ozbrojená moc Ferdinanda I.
V tomto období, doprevádzanom rýchlo nastupujúcim tureckým ohrozením, bol Vígľaš kvôli strategickej polohe nad významnou komunikáciou začlenený do línie protitureckých opevnení, a jeho obrana bolo preto zverení do rúk kráľovských kapitánov. Pohodlná a slabo opevnená rezidencia nutne potrebovala modernú fortifikáciu. Ako to dokladujú nápisové dosky na nárožných baštách v západnom úseku novšieho opevnenia, dal ich v roku 1566 postaviť kapitán Ladislav Zeleméry. Podľa cisárskeho príkazu bola v roku 1574 započatá i výstavba kamennej pozorovacej veže na kopci nad hradom, ktorá mala taktiež zabrániť obsadenie tejto strategickej polohy útočníkmi. Archeologický výskum vedený V.Hanuliakom obnažil šesťuholníkový pôdorys veže a zistil zvyšky prekopy, ktorá ju z troch strán obklopovala. Zároveň s výstavbou veže prebehla pod dozorom talianskeho majstra Bernarda Magna aj celková renesančná prestavba hradu. Stalo sa tak počas pôsobenia ďalšieho hradného kapitána Ladislava Zaya. Na základe povolenia kráľovskej komory bola najprv v roku 1575 postavená nová veža s bránou, pričom o realizáciu následných opevňovacích prác sa dozvedáme z nariadenia uhorského snemu z roku 1578. Vďaka spomínaným opatreniam už rok predtým hrad odolal menšiemu tureckému útoku diverzného charakteru. V rámci úprav došlo k modernizácii opevnenia na západnej strane predhradia, ktoré bolo v priebehu druhej polovice 16.a na začiatku 17.storočia postupne spevnené nárožnými baštami a zastavané hospodárskymi a kasárenskými budovami.

Po dočasnom oslabení tureckej moci prešiel hrad v roku 1598 do zástavy komornému grófovi Krištofovi Rappachovi a od roku 1636 sa stal trvalým majetkom rodu Csáky. Avšak v dobe stavovských povstaní hrad viackrát obsadili vojaci vzbúrencov a hrad sa tak stal viacerých dejiskom bojových udalostí. O obnovu a barokovú prestavbu poškodeného hradu sa v 18.storočí postarali až jeho ďalší majitelia, Esterházyovci. Tí pozmenili vzhľad stavby najmä barokizáciou nádvorných fasád s prízemnými arkádami na hranolových pilieroch, ale postarali sa aj o výzdobu interiéru štukovými klenbami. Hradná kaplnka bola naďalej využívaná k bohoslužbám a v roku 1781 prebehla jej rekonštrukcia nariadená nitrianskym biskupom Imrichom Esterházym. V jej rámci došlo k rozšíreniu interiéru na juh, kam bolo tiež preložené presbytérium.

Posledné výrazné upravy hradu uskutočnil v roku 1891 veľkostatkár Mikuláš Kis, ktorý ho kúpil v roku 1870. V priebehu obnovy sa uplatnil doch dobových tendencií a v niektorých častiach došlo k regotizácii a na hradbách a baštách predhradia dodnes zostalo z tejto prestavby romantické cimburie. Záverečná etapa funkčného využitia hradu nastala v roku 1918, kedy ho ako zoštátnený majetok dostalo do užívania riaditeľstvo štátnych lesov. Zánik pamiatky spôsobili oslobodzovacie boje v roku 1945, počas ktorých bol hrad vypálený. Od tej doby hrad chátral. Ešte v roku 1980 bola síce započatá obnova vonkajšieho opevnenia, avšak pôvodný zámer celkovej rekonštrukcie sa neuskutočnil.Z ruiny hradu sa stal luxusný hotel vyššej kategórie.

Zdroj: http://www.binderovci.sk/index.php?cat=6&id=83

Zdieľajte

Nechaj odkaz

Vyplňte potrebné informácie (*). HTML kód nie je povolený.

Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Pamiatky Hrady a zámky